Za dverami 13. komnaty (maľba akrylom) 

​

Stredovek neraz opovrhoval ľudským telom. Ešte aj dnes sú náboženské systémy, ktoré zakazujú napríklad zobrazovanie živých bytostí, či už ľudí, alebo dokonca zvierat.

 

Sme však deti deti prírody, deti slnka a svetla.

Všetko ľudské by malo byť prirodzené, práve tak

ako aj ľudské telo, ten fascinujúci výtvor - samotný vesmír vo vesmíre.

 

Antika, renesancia a humanizmus považovali za kultúrny vzor kalokagatiu, t.z. jednotu ľudskej krásy, dobra, vyváženosť vonkajšieho a vnútorného. Dôraz na túto harmóniu fyzického a duševného aspektu človeka kládli už v dávnych časoch veľkí mudrci ako Sokrates, Platón, či Aristoteles.

​

Obzvlášť práve umelci by mali zhmotňovať krásu, cez ktorú sa povznáša ľudský duch tvoriac svet krajším miestom na život. Pohľad na krásu však môže byť značne subjektívny. To, čo jedného priam  uchváti, iného rozladí. 

 

Moje vnímanie krásy je úzko spojené s večnou inšpiráciou celej plejády umelcov a tým je - žena. 

Žena podnecujúca fantáziu, zmyselnosť, túžbu, vášeň, tajné sny...

 

Prajem sladké snívanie...